Informácie o aktivitách a činnosti záujmových klubov a združení v Trenčíne
masový hrob masový hrob masový hrob

Oslobodenie treba pripomenúť najmä mladým

Mesto Trenčín si pri pamätníku umučených v lesoparku Brezina dňa 10. apríla 2008 pripomenulo 63. výročie oslobodenia z poroby nemeckého fašizmu. Veľmi príjemné aprílové počasie, oteplené teplými lúčmi jarného slniečka jemne pohladilo účastníkov pietneho aktu.S vojenskými poctami a za smútočného chorálu si postupne nevinné obete uctili položením vencov delegácie Veľvyslanectva Českej republiky, Veľvyslanectva Ruskej federácie, Veliteľstva síl, výcviku a podpory Ozbrojených síl Slovenskej republiky, Trenčianskeho samosprávneho kraja, Obvodného úradu v Trenčíne, Mestského úradu v Trenčíne, Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, politických strán a hnutí, spoločenských organizácií a škôl.

Delegácia Veľvyslanectva Ruskej federácie na Slovensku Delegácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov
Po "klinutí" na foto sa jeho rozmer zväčší

Po básni recitovanej Vierou Štefulovou predniesol slávnostný príhovor primátor Mesta Trenčín Ing. Branislav Celler. V úvode pripomenul, že „rok, čo rok prichádzame na tieto miesta, aby sme vzdali úctu tým, ktorí priniesli tu najkrutejšiu obeť – svoj život. Dnes stojíme tu 63 rokov od dátumu, ktorý označuje v kalendári mesta jeho symbolické narodeniny, od dátumu, ktorý by si mal pamätať každý Trenčan. Veľa z udalostí, ktoré sa udiali počas šiestich rokov hrôzy a neistoty v Trenčíne, sa natrvalo vryli do našich pamätí. Mnohé z príbehov, ktoré napísala vojna a krutosť však na svetlo neprenikli, neboli dosiaľ vypovedané“ :  viac

Delegácia Klubu vojenských vetránov v Trenčíne Delegácia Jednoty dôchodcov Slovenska

Príhovor primátora bol venovaný neznámym obetiam, ktorých telá boli neidentifikované v hromadných hroboch Dušovej doliny. „Nikdy sme nespoznali ich mená a pravdepodobne ich ani nespoznáme. Nevieme či boli civisti, alebo vojaci. Nevieme, kde sa narodili, kde bol ich skutočný domov ako sa u nás ocitli. Nevieme presne kedy a ako zomreli. Nepoznáme ich vek, nevieme v čo verili. Nevieme kým boli milovaní, alebo koho milovali. Ak mali deti, netušíme kde sú dnes. Ich rodiny ich stratili navždy. Patrili medzi 72 miliónov obetí druhej svetovej vojny, najkrvavejšej a najbrutálnejšej v ľudských dejinách. Patrili medzi 69 obetí, ktorých Nemci spolu s Hlinkovými gardami mučili v našom mesta od októbra 1944 do apríla 1945. Vieme, že patrili medzi tých, ktorých neskôr odviezli na Brezinu, zavraždili a vhodili do hrobu. Mohli byť partizánmi, čo bojovali proti okupujúcej armáde a jej prisluhovačom. Mohli byť civistami, ktorí vyjadrili svoje antifašistické zmýšľanie. Mohli byť Slovákmi, alebo cudzincami. Nepoznáme ich národnosť ani meno :

Účastníci odboja a občania mesta V tomto roku už aj deti a školská mládež

Ja našou povinnosťou pamätať si na tieto udalosti a odovzdávať ich ďalej. Najmä mi, ktorí sme sa narodili po druhej svetovej vojne a neboli sme tvárou v tvár konfrontovaní s jej drámami a následkami. Priami svedkovia tohto ukrutného boja odchádzajú. Nedovoľme, aby svet idúc v ústrety k novým starostiam poslal do podoby vzďaľujúcej sa ozveny. Máme povinnosť nezabúdať, spomínať a pripomínať si tragédiu, ktorá sa tak smutne zapísala do dejín. Tragédiu, ktorá rozdelila Európu na dve časti na viac ako 40 rokov po oslobodení. V závere svojho príhovoru vyslovil nádej, že silná Európa, ktorej sme dnes súčasťou, spoločnými silami zabráni akýmkoľvek pokusom na návrat totality a nacionalizmu.

Účastník odboja pplk.v.v. Ajfonz Bučko Čestná stráž pri pamätníku

„Hrdinstvo účastníkov národno-oslobodzovacieho hnutia sa nedá prirovnať k hrdinom dnešných akčných filmov“, zvýraznil vo svojom príhovore účastník Slovenskej národného povstania Alfonz Bučko. „Boli to obyčajní ľudia, robotníci vojny, ktorí sa mnohí víťazstva nedožili. Pre úspešné splnenie cieľov v zjednotenej Európe sa musíme zjednotiť bez ohľadu na politickú príslušnosť, náboženské vyznanie a sociálne zaradenie. Súbežne s tým treba venovať pozornosť výchove našej mládeže, ktorá prevezme riadenie vecí verejných, aby jej neboli cudzie revolučné tradície národa. Len tak si môžeme byť istí, že nedostane do osídiel novodobých škodlivých názorov a návykov“. Chorálom „Kto za pravdu horí“ sa pietny akt ukončil.

Autor textu a foto : Mgr. Jozef Čery

<<<  späť


Vložené 25. 4. 2008 - Aktualizované 15. 5. 2011